Chalani u nás bohužial minulý rok zo zdravotných dôvodov neodohrali koncert, práve preto u nás rozbalia svoju show začiatkom tohto leta. Dvojica nominovaná na viacero ocenení RadioHláv 2023 tak u nás budu mať svoju premiéru. O Berlin Manson napísal New Translation.
Môže byť takmer najlepším domácim releasom roku 2022 päť stopové EP, ktoré trvá 15 minút a 31 sekúnd? Po tom čo, Berlin Manson priniesli "Život končí keď máš trinásť", určite áno. BM nie sú na slovenskej scéne neznámym pojmom a každému, kto sa orientuje v hudbe ďalej od stredu, smerom (vľavo) na kraj, túto kapelu dobre pozná. Single ako "Netancujem kývam hlavou" so sto tisícovými listenings na Spotify, už azda ani nemôžeme považovať za undergroundové počiny. Každopádne, ide stále o alternatívnu hudbu, ktorá má však hoc i azda proti vôli samotných interpretov jasný potenciál stať sa populárnym fenoménom. A ak sa tak nestane, tak slovami nešťastne známeho klasika "…vážení vám drblo".
EP sa otvára trackom "Nenávidím všetko čo nie je punk", ktorý môžeme čítať aj ako odľahčené prijatie a zároveň vzdialenie sa od nálepky post punkovej kapely, ktorá exploituje nostalgický zvuk, strategicky miešaný so súčasnými postupmi. BM však ponúkajú oveľa viac, ako prázdne využitie retro žánrov v novom šate. Texty su síce ľahké, ale dôvtipné a angažované zároveň. Spev tu nie je spevom, ale hovoreným slovom a ŽKKMT vo mne otvára pudy pustiť si Falca (áno), ale aj Slowthaia zároveň. Spomenutý uberhit "Netancujem kývem hlavou", je ortodoxnou post punkovou hymnou a už som ju počul tak veľa krát, že sa ani nezaťažujem intelektuálnym cvičením, či je refrén referenciou na Rytmusovo "Stokári netancuju, očumuju cundry, cundry, stokári kývu iba hlavami do hudby, hudby…". Inú časť textu si však referujem s inou, mne blízkou piesňou a teda "Can’t escape into Space" od Wolfganga Tillmansa. Konkrétne ide o časť, kedy BM afektovane kričia/spievajú (?) "Oh môj Bože, vesmírne lode, nikto už neverí, že na nich niekam újde". Na prvý pohľad nezmyselná, či vtipná hláška, mi pripomína Tillmansovo "We can’t escape into space we are in it", čo môžeme čítať ako antiakceleracionistický a geopoetický statement toho, že pred touto planétou a klimatickou katastrofou niet kam ujsť. Rovnako som to prijal u BM a podobných angažovaných nuáns je na EP viacero. Rozhodne najviac razia z tracku “Kultúrny kapitál”. "A o tom čo je working class som sa dozvedel až z iPhone, ktorý stál dvojnásobok toho čo je plat", je lyrickým zvratom, príznačným pre texty BM, ktoré riešia globálne problémy, ale zároveň kritizujú do vlastných radov kultúrne citlivej lavice alebo akéhokoľvek hnutia, s ktorým sa poslucháč/ka chce identifikovať.
Všetko čo som doteraz napísal, je síce fajn, ale EP sa uzatvára momentom, ktorý by mal byť gesamtkunstwerk-om, ktorý si zaslúži mimo klipu, hoc aj vlastnú architektúru, v ktorej by hral 24/7 v loope ako monumentálna zvuková socha. A keď náhodou nie, tak nech všetko pohltia fuckin plamene. Vždy keď počujem tento track, mám pred očami Martina Goreho, celého v bielom, ako v roku 1988, niekde v Pasadene hrá na synthe naživo niečo, čo znie veľmi podobne. Je však rok 2022 a od BM to neznie o nič horšie, práve naopak.
