Rudolf Jurolek je dobrovoľným outsiderom slovenskej poézie. Jeho poéziu charakterizuje Canettiho motto k tejto knižke: „Len pokoj a pomalosť stoja ešte v živote za to.“ Rudolf Jurolek teda hľadá (a nachádza) hodnoty nenáhlivosti, garantované vlastnou životnou empíriou: „Nenapíšem báseň, / v ktorej by som nebol“. Jeho spytovanie „Rozplyniem sa / na čísi modrý sen?“ polemizuje so súčasnou tendenciou presadzovať sa, nechávať o sebe vedieť vo všetkých odkazovačoch sveta. Situuje sa do pozície blázna, pretože ktože už básni v tomto pragmatickom priestore: „... bože, muž pred päťdesiatkou, / píšem básne“. Nie je v tom póza, ani gesto sebaľútosti. Je v tom láskavá sebairónia. Práve spojenie vrúcnosti a citovej účasti s akousi ľahostajnosťou, akú poznáme z východných filozofií, robí Jurolekovu poéziu nečakane príťažlivou.

/Daniel Hevier, litcentrum.sk/

Rudolf Jurolek sa narodil 3. mája 1956 v Zákamennom. Po stredoškolskom štúdiu na gymnáziu v Námestove (1971 – 1975) absolvoval Vysokú školu technickú v Košiciach (1976 – 1981) a doplnkové pedagogické štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (1985 – 1987). Po vysokoškolskom štúdiu sa zamestnal v Námestove najskôr ako technológ v Závodoch ťažkého strojárstva (1981 – 1983) a neskôr ako učiteľ na tamojšom gymnáziu (1983 – 1990). Ako novinár a redaktor pracoval pre noviny Orava v Dolnom Kubíne, potom sa stal vydavateľom novín Biela Orava (Námestovo 1991). O rok neskôr založil Malé vydavateľstvo poézie, premenované na Solitudo. Žije a pracuje na Orave a v Rakúsku. Doteraz mu vyšli básnické zbierky Posunok, Život je možný, Poľné vety, Smrekový les, Bukolika, Pán Ó.

/litcentrum.sk/

Podujatie finančne podporil Fond na podporu umenia.